|
|
|
|
Spravodlivá špionáž Tento svet bohužiaľ funguje tak, že polícia a tajné služby sú potrebné. Sv. Augustín začiatkom 5. storočia napísal, že Mesto ľudské nie je a nikdy nebude Mestom Božím. No Mesto ľudské sa podľa neho musí snažiť o dokonalosť, ktorú nikdy nedosiahne. Aj preto Sv. Augustín začal diskusiu na tému "spravodlivej vojny". Teória "spravodlivej vojny" sa počas stáročí precizovala a vojaci dnes vďaka tomu disponujú zoznamom kritérií, ktoré im pomôžu rozpoznať spravodlivú vojnu od nespravodlivej. Druhé najstaršie povolanie na svete na svojho Augustína a na teóriu "spravodlivej špionáže" ešte len čaká. Absencia integrálnej teórie či morálnej vízie pre oblasť tajných služieb spôsobuje chaos akého sme v našej krajine i v zahraničí svedkami už dlhší čas. Možno vôbec hovoriť o morálke práce v tajných službách? Tajné služby používajú metódy a prostriedky, ktoré sú mimo ich pôsobnosť považované za opovrhnutiahodné: odpočúvanie, sledovanie, klam, legendy, cudziu identitu, siete spolupracovníkov atď. Niektoré z týchto vecí robíme skoro všetci a nepovažujeme to za morálny či etický problém. Sokrates nás na takéto prípady upozorňuje. Začína príkladom, keď milujúci rodič oklame svoje choré dieťa, ktoré odmieta požiť liek a podá mu ho v jedle. "Opovrhnutiahodné" veci robia so cťou aj niektoré povolania. Investigatívni novinári sa tiež niekedy vydávajú za niekoho iného, aby získali exkluzívne informácie zo závadového prostredia. Pred niekoľkými mesiacmi našu krajinu vzrušil britský novinár, ktorý sa vydával za obchodníka so zbraňami, aby získal reakciu slovenskej firmy na ponuku obchodu do embargovanej krajiny. Polícia má zákonom odobrené využívanie agenta provokatéra a verejnosť tlieska, keď tento rozkryje ťažko odhaliteľnú korupciu. Rešpektujeme právo advokáta snažiť sa na súde spochybniť dôveryhodnosť svedka, aj keď vie, že svedok hovorí pravdu. Podobných prípadov by sme našli viac i vo vojenstve, biznise, politike či diplomacii. Napriek deklarovanej absencii morálnej teórie pre tajné služby (ale aj pre iné povolania), v spravodajskej komunite existuje povedomie o tom, že ich práca je morálne opodstatnená, pre spoločnosť užitočná a tiež povedomie o tom, čo v ich práci je morálne ospravedlniteľné a čo nie. Boží mandát na vykonanie špionáže sa nachádza už v biblickom Starom Zákone. Dobrí a verní špióni sú v Biblii bohato odmenení, zlí zničení Božím hnevom a prostitútka Rachab je za svoju pomoc špiónom pripočítaná k "spravodlivým" ešte i v Novom Zákone. Povedomie o potrebnosti tajných služieb nachádza odraz v skutočnosti, že existujú aj v takých malých krajinách, ako je Luxemburské kniežatstvo. Povedomie o tom, čo v práci tajných služieb je morálne ospravedlniteľné a čo nie, nachádza odraz v legislatíve regulujúcej ich činnosť. Diskusia spravodajskej komunity s laikmi o legislatíve nebýva jednoduchá z viacerých dôvodov, medzi inými aj kvôli veľmi skresleným predstavám o charaktere práce tajných služieb a kvôli do veľkej miery oprávnenému strachu z možnosti zneužívať ich. Jedno z veľkých nedorozumení laickej verejnosti u nás vyplýva z predstavy, že tajná služba je všadeprítomná a vševediaca, alebo aspoň takou chce byť. Modelom spravodajskej služby pre našu krajinu, ktorá sa snaží byť otvorenou spoločnosťou, je malá moderná služba, ktorá s malým počtom vysokokvalifikovaných pracovníkov pracuje na konkrétne definovaných prioritách a na rozdiel od služieb totalitných štátov sa povedzme nesnaží o masovú penetráciu spoločnosti. Moderná služba musí byť vybavená dostatočnými právomocami, aby si svoje úlohy mohla plniť. Okrem iného si hľadá spolupracovníkov v záujmovom prostredí. Keď skončí úloha, vo väčšine prípadov skončí aj spolupráca. Moderná tajná služba si nepotrebuje držať tisíce agentov pre prípad, že by sa "niečo" vyskytlo. A už vôbec nepotrebuje obsadzovať médiá svojimi agentami. Na druhej strane, práve preto, že služba nie je všadeprítomná, mala by mať dostatočne silné prostriedky, aby sa v prípade potreby rýchlo dostala do záujmového prostredia. Objektom záujmu môže byť napríklad zahraničný novinár podozrivý z práce pre spravodajskú službu štátu, ktorý s využívaním novinárskeho krytia nemá problém. Vtedy takým vhodným prostriedkom môže byť náš novinár, ktorý dobrovoľne súhlasí s tým, že bude záujmy a správanie svojho zahraničného kolegu sledovať a tajnú službu o tom informovať. Aristoteles definoval nôž ako ostrý predmet, ktorý dobre reže. Nôž je podľa Aristotela tým viac nožom, čím je ostrejší a čím lepšie reže. Spravodajská služba je tým viac spravodajskou službou, čím je lepšie vybavená na prácu, na ktorú je určená. Samozrejme, že vybavenie spravodajskej služby právomocami je spojené so strachom spoločnosti z ich zneužívania. Ak by sme zostali pri príklade noža a nášho strachu, že sa s ním porežú deti, máme dve možnosti: buď budeme vyrábať tupé nože, alebo urobíme opatrenia, aby sa k nim deti nedostali. Som presvedčený, že lepšia je druhá možnosť a to v prípade štátnych orgánov viac než v prípade nožov. O tom je ďalšie z veľkých nedorozumení, ktoré vyplýva z predstavy, že tajná služba sa nechce alebo nemôže podrobiť kontrole. Tajná služba demokratického štátu sa nemá prečo báť kontroly, ale veľmi sa bojí politického a iného zneužitia informácií získaných pri parlamentnej kontrole. Existuje viacero prípadov, kedy agenti tajných služieb prišli o život kvôli nezodpovednej manipulácii s informáciami politikmi. Preto väčšina štátov váha poskytnúť hlbšie kontrolné právomoci poslancom motivovaným politickým bojom a preto sa títo poslanci musia podrobovať bezpečnostným previerkám. Preto niektoré štáty presúvajú kontrolu mimo aktívnych politikov. Pravdepodobne najrozsiahlejšie kontrolné právomoci na svete existujú v Holandsku. Parlament tam volí radu troch morálnych autorít, ktoré stoja mimo aktívnej politiky. Títo majú prístup prakticky ku všetkému: ku každému zväzku, ku každej písomnosti, majú právo hovoriť s ktorýmkoľvek príslušníkom služby, pýtať sa ho na prakticky čokoľvek. Nášmu parlamentu nestojí nič v ceste, aby odhlasoval holandský model kontroly, ak si len myslí, že sa zhodne na troch morálnych autoritách. V Holandsku takáto zhoda nie je žiadnym problémom. Aristoteles definoval politiku ako najvyššiu zo všetkých vied, ktorá v sebe zahŕňa všetky ostatné vedy a preto by sa jej mali venovať najmúdrejší a najvzdelanejší ľudia. Jeho vzor Sokrates, ktorý je považovaný za najväčšieho mudrca ľudstva, považoval za tajomstvo svojej múdrosti fakt, že si uvedomuje, že "nevie", kým iní si mysleli, že "vedia". Sokrates, dokázal svojimi otázkami na adresu "odborníkov" vniknúť do problému hlbšie ako oni. Toto je aj úloha politikov u nás pri schvaľovaní zákonov (nielen) o tajných službách. Pre príslušníkov tajných služieb zas platí, že "najšpinavšiu prácu musia robiť morálne najčistejší ľudia." |