návrat na obsah

Inteligentná reforma amerického spravodajstva
Alexander Casella
Internet/Asia Times Online, 15. 1. 2003


Senát USA 19. novembra 2002 prevažnou väčšinou hlasov (90 : 9) schválil vytvorenie ministerstva vnútornej bezpečnosti, ktoré sa bude orientovať na boj proti terorizmu.

Koncepcia vnútornej bezpečnosti sa od 11. septembra 2001 stala objektom americkej posadnutosti. Národ, ktorý za ostatných 150 rokov nebol vystavený vojne na vlastnom území alebo prudkým kŕčom spoločenských nepokojov, sa zo dňa na deň musel zmieriť so skutočnosťou, že násilie už nie je produktom určeným iba na export.

V priebehu dejín boli vnútorná bezpečnosť a jej vedľajší produkt, domáce spravodajstvo, jedným z pilierov, o ktorý sa vládnuca vrstva každej veľkej civilizácie opierala s cieľom ochrániť svoju moc. Od Ríma po starú Čínu, od Napoleona po priemyselné demokracie Európy, bolo domáce spravodajstvo súčasťou aparátu národného štátu. Pôvodne skoncipované ako nástroj buď domácej represie, alebo ako bezpečnostná záruka proti prevratom, alebo oboje, spravodajstvo bolo spočiatku prirodzene domácou záležitosťou. A tak zatiaľ čo špehovanie nepriateľa na cudzom území bolo aktivitou viažucou sa na špecifické prípady, špehovanie nepriateľa na domácej pôde bolo aktivitou na plný úväzok. Vo väčšine priemyselných krajín začiatkom 20. storočia vznikli tak trochu podobné bezpečnostné štruktúry, ktoré si jasne uvedomovali rozdiel medzi zahraničným spravodajstvom a vnútornou bezpečnosťou.

Spojené kráľovstvo v roku 1909 vytvorilo bezpečnostnú službu MI5, ktorá mala na starosti domáce spravodajstvo a bola podriadená ministerstvu vnútra. Oprávnenie zatýkať mala v rukách národná polícia, známa ako Scotland Yard, zatiaľ čo vonkajšie spravodajstvo bolo doménou MI6, podliehajúcej ministerstvu zahraničných vecí.

Francúzsko malo tak trochu podobnú bezpečnostnú štruktúru. Jeho agentúra pre vnútorné spravodajstvo DST (Správa územnej ochrany) bola v pôsobnosti ministerstva vnútra, zatiaľ čo francúzska rozviedka DGSE podliehala ministerstvu obrany. Činnosť DST a DGSE koordinovala Ústredná služba všeobecných informácií (RG). Okrem toho mala krajina národný policajný zbor, podriadený ministrovi vnútra, ako i paralelnú ozbrojenú políciu – národné žandárstvo, ktorého súčasťou boli protiteroristické sily, a tiež pancierové jednotky a útvary vybavené vrtuľníkmi, a ktoré bolo súčasťou ministerstva obrany. Hlavný zmysel tejto štruktúry nebol iba v tom, aby krajina disponovala špeciálnym zborom pre domácu bezpečnosť, ale i v zabezpečení toho, aby ministerstvo vnútra, prostredníctvom svojej kontroly nad políciou a nad domácim spravodajstvom, nezískalo priveľkú moc, a, v prípade potreby, mohlo byť vyvážené ministerstvom obrany.

Separácia domáceho spravodajstva, zahraničného spravodajstva a polície bola výhradným modelom priemyselných demokracií. Sovietsky zväz, prostredníctvom KGB, spojil do jednej agentúry políciu, ako aj domáce a zahraničné spravodajstvo. Iba armáda si zachovala samostatný spravodajský aparát, Hlavnú správu rozviedky (GRU), ktorý mal však čisto technickú povahu. Podobne nacistické Nemecko spojilo do jednej agentúry (Ústredný úrad pre štátnu bezpečnosť) políciu, domáce a zahraničné spravodajstvo, a v roku 1944 i vojenské spravodajstvo.

Spojené štáty, zo zjavných dôvodov, historických i geografických, riešili koncepciu "štátnej bezpečnosti" v súlade so svojimi vlastnými špecifickými potrebami. Bez nepriateľov na hraniciach a s vnútorným politickým systémom, ktorý nebol poznačený prevratmi, USA si za svojej krátkej existencie nikdy nevybudovali zvláštny aparát pre vnútorné spravodajstvo. Spravodajská činnosť ako taká bola v zásade vnímaná ako práca orientovaná na cudziu pôdu, ktorú bolo najlepšie nechať na ozbrojené sily. Podobne pojem suverenity štátu a chýbajúca silná ústredná moc vopred vylučovali vybudovanie centralizovaného policajného zboru. Až v roku 1908 prezident Theodore Roosevelt nariadil Charlesovi-Josephovi Bonapartemu vytvoriť v rámci ministerstva spravodlivosti "Úrad vyšetrovania", tvorený 34 agentmi. V roku 1934 bol úrad premenovaný na Federálny úrad vyšetrovania (FBI).

Pod vedením svojho legendárneho šéfa J. Edgara Hoovera FBI bojoval proti zločineckým gangom a v čase druhej svetovej vojny, a následne v čase studenej vojny rozšíril svoje aktivity o kontrarozviedkovú činnosť a o pátranie po nacistických a po sovietskych agentoch v USA. Hoci sa Hoover rokmi stal posadnutým sliedením po "podvratnej činnosti", FBI si zachoval charakter organizácie bojujúcej proti kriminalite.

Po vypuknutí 2. svetovej vojny si prezident Franklin D. Roosevelt uvedomil, že krajina sa už viac nemôže spoliehať na ozbrojené sily ako na jediný zdroj zahraničného spravodajstva, a že potrebuje nezávislú plnoprávnu agentúru pre vonkajšie spravodajstvo, s operačnou schopnosťou. Dňa 13. júna 1942 teda ustanovil Úrad strategických služieb [Office of Strategic Services (OSS)], prvú spravodajskú agentúru USA.

OSS však nikdy nebol riadnou spravodajskou službou a s príchodom studenej vojny sa potreba takejto inštitúcie stala nevyhnutnou. A tak, v roku 1947, prezident Harry Truman založil Ústrednú spravodajskú službu – CIA, poverenú zbieraním spravodajských informácií v zahraničí a, v prípade potreby, vedením tajných operácií. Dôraz na "zahraničné" spravodajstvo bol taký veľký, že CIA mala zákaz zhromažďovať informácie o cudzincoch s povolením na trvalý pobyt v USA i o legálnych imigrantoch.

Zatiaľ čo FBI i CIA majú svoj podiel na úspechoch i na neúspechoch spravodajskej komunity v čase studenej vojny, pôsobili v prostredí s identifikovaným, opatrným a predvídateľným nepriateľom. Bol to rytiersky turnaj, v ktorom každá strana poznala hranice, ktoré sa nesmeli prekročiť. Výzbroj spravodajského cechu rokmi nadobúdala čoraz technickejší ráz. Letecká alebo satelitná špionáž, odpočúvanie komunikácií, satelitné navigačné systémy a strely s plochou dráhou letu čoraz častejšie nahrádzali vzdelaného špióna alebo tajného vraha. USA stáli jasne na čele tejto revolúcie v oblasti spravodajského remesla. Spravodajstvo ľudských zdrojov (HUMINT) čoraz väčšmi ustupovalo do úzadia pred technošpionážou. V čase, keď sa rozpadol Sovietsky zväz, mali USA najkomplexnejšiu spravodajskú sieť na Zemi.

V predvečer 11. septembra mali Spojené štáty 13 spravodajských agentúr a 104 vládnych úradov so spravodajským poslaním. Prostriedky na zabezpečenie chodu tohto systému boli obrovské. S 9 800 agentmi vo svojom ústredí a s 18 000 agentmi v teréne vrátane 40 kancelárií v zahraničí a 456 satelitných kancelárií v USA bola prítomnosť FBI dominantná. Zatiaľ čo informácie o počte príslušníkov CIA nie sú potvrdené, rozpočet agentúry v roku 1997 bol 26,6 mld. USD. Národná bezpečnostná agentúra (NSA) zamestnáva 25 000 ľudí a jej ročný rozpočet predstavuje 5 mld. USD.

Tajná služba, zodpovedná za bezpečnosť prezidenta, patrila k ministerstvu financií, zatiaľ čo Pobrežná stráž podliehala ministerstvu dopravy. Tieto agentúry nielenže nekoordinovali svoje informácie, ale používali aj nekompatibilné alebo zastarané počítačové systémy. Až v roku 1999 FBI zaviedol automatizovaný daktyloskopický registračný systém.

Víza, napr., vydávali konzulárni úradníci z ministerstva zahraničných vecí. Neprebiehalo však nijaké preverovanie údajov v koordinácii s FBI alebo so CIA. Na zlyhanie systému upozornil menší incident, ku ktorému došlo 11. marca 2002. Huffmanova letecká škola na Floride v ten deň dostala od Imigračného a naturalizačného úradu (INS) vyrozumenie, že istý Muhammad Atta dostal študentské vízum. Malo to však iba jeden háčik. Atta šesť mesiacov predtým pilotoval jedno z lietadiel, ktoré narazilo do WTC. Jeho žiadosť o vízum však naďalej prechádzala labyrintom počítačového systému INS.

Kým tento incident bol v podstate technickou chybou, odráža niekoľko dlhodobých trendov, ktoré podľa pozorovateľov viedli k zlyhaniu spravodajských služieb, čo malo za následok udalosti 11. septembra 2001. 11. september teda nebol izolovanou udalosťou, ale poslednou z dlhej série udalostí, ktoré sa začali americkou a saudskoarabskou podporou protisovietskeho džihádu v Afganistane, bez posúdenia možných dôsledkov tejto podpory najextrémnejšej formy islamského fundamentalizmu z dlhodobého hľadiska.

Zlyhaniu sa sčasti mohlo dať predísť. Technologický pokrok, zvlášť v oblasti družicového snímkovania a odpočúvania, totiž v skutočnosti pracoval proti systému. Na prelome minulého storočia mali Briti inštitúciu známu ako "konzulárna služba Levanty". Jej diplomati sa behom celej kariéry pohybovali výlučne medzi Londýnom a krajinami Blízkeho/Stredného východu. Vďaka zbehlosti v ovládaní miestnych jazykov a dialektov a vďaka osobným kontaktom budovaným desaťročia sa stali najlepšími odborníkmi na oblasť – prototypom odborníka diplomata spájajúceho skúsenosť s citlivosťou, čím výsledok ich práce ďaleko presahuje analýzu založenú na faktoch.

Ako takí predstavovali pravý opak amerického úradníka pôsobiaceho v zahraničnej službe/spravodajského dôstojníka.

S dramatickým narastaním podielu technického spravodajstva sa analytická schopnosť systému, nehovoriac o manévrovaní v zložitých situáciách a o výnimočnej intuícii, ktorá odlišuje spravodajské umenie od špionážneho remesla, zmenšovala. Konečným výsledkom po 11. septembri bolo, že FBI musel prostredníctvom inzerátov hľadať prekladateľov arabských jazykov.

Postupne, ako časti skladačky spred 11. septembra do seba zapadajú, je jasné, že existovalo čoraz viac dôkazov o tom, že islamské fundamentalistické skupiny čosi proti USA plánovali. Dôkazy však boli izolované, často nepotvrdené a čo je nemenej dôležité, nebolo toho, kto by ich čítal. No i keby taký človek existoval, jediné opatrenie, ktoré teoreticky mohlo byť podniknuté, je kompletná reorganizácia letiskovej bezpečnosti a opancierovanie dverí kokpitov v lietadlách. Človek teda neunikne záveru: aby USA posilnili svoju celkovú vnútornú bezpečnosť, 11. september musel prísť.

Či rodiace sa ministerstvo pre vnútornú bezpečnosť splní svoj účel, zostáva veľkým otáznikom. Administratívne vzniklo preto, aby zastrešilo činnosť federálnych agentúr vrátane Pobrežnej stráže, Tajnej služby, imigračných úradov a ďalších. Každá z nich však bude naďalej pôsobiť ako samostatná agentúra. Ministerstvo bude schopné "analyzovať informácie" týkajúce sa vnútornej bezpečnosti poskytované z FBI, zo CIA a z NSA. Okrem toho bude schopné zhromažďovať svoje vlastné informácie prostredníctvom takých agentúr, ako Pobrežná stráž a Tajná služba. To by ho však mohlo dostať do kolízie s FBI ako konkurenčnou spravodajskou agentúrou.

Niektorí pozorovatelia sa domnievajú, že to čo je skutočne potrebné, a to, čomu sa Bushova administratíva vyhýba, je od základov prepracovať celý spravodajský aparát USA. To by znamenalo ísť v stopách iných priemyselných demokracií a vytvoriť vnútornú bezpečnostnú agentúru oddelenú od FBI, ktorý by sa stal výhradne úradom činným v uplatňovaní práva. Ozbrojené sily by si ponechali kontrolu nad technickým spravodajstvom, ktoré by sa potom sústreďovalo v Ústrednej analytickej službe (Central Analysis Agency), ktorá by nahradila CIA.

Studená vojna bola svedkom rovnováhy, obrazne povedané, dvoch slonov. Problémy boli predvídateľné; pravidlá hry známe a rešpektované; a obidva slony vedeli, kam nehodno stúpiť. Dnes slon, ktorý má zvrchované postavenie, nemá rovnocenných nepriateľov, no čelí roju komárov. Tie ho nikdy nezabijú, ani ho vážne neporania – môžu mu však znepríjemniť život. Predstava, že bude schopný "rozpučiť" všetky komáre, mierne povedané, vzbudzuje pochybnosti.