|
|
|
|
Džentlmeni si navzájom nečítajú listy! Príliš veľa ľudí u nás je presvedčených, že politika a biznis sú založené na podvode a klamstve, a preto sa nedajú robiť' s čistými rukami. Dôsledkom tohto názoru prijímaného i medzi samotnými politikmi a biznismenmi je skutočnosť, že morálne prešľapy v týchto dvoch oblastiach sa mlčky prijímajú ako niečo normálne. Napriek tomu u nás rastie povedomie, že morálka je jedným z pilierov systému, bez ktorého piliere demokracie a slobodného trhu skolabujú a systém sa zrúti. Od schopnosti konať morálne závisí, či sa zaradíme do civilizovanej častí sveta alebo skončíme v chaose. Pomaličky rastie počet publikácií, ktoré sa týmito problémami zaoberajú. Existuje však oblasť, o ktorej má verejnosť horší názor ako na politiku a biznis. Ide o oblasť tajných služieb. Skúsenosť s komunistickou Štátnou bezpečnosťou nebola dobrá a s Lexovou tajnou službou tiež nie. Dodnes mnoho politikov i bežných občanov vyslovuje podozrenie, že sú sledovaní a odpočúvaní. Možnosť kontroly tajných služieb je obmedzená. Tajné služby majú zákonom povolené používanie spravodajských prostriedkov (odpočúvania, sledovania, kontroly korešpondencie, krycích dokladov, agentúrnej siete). Zdá sa, že "lož a klam" patria k prirodzenosti práce tajných služieb. Ľudia v spravodajskej komunite niekedy s nádychom humoru hovoria, že "všetci špióni pôjdu po smrti do pekla." Má teda vôbec zmysel rozprávať o etike a morálke práce v tajnej službe? Som presvedčený, že je to nevyhnutné, o to viac, že sú tu sústredené pomerne veľké právomoci a veľké pokušenie ich zneužívať. Svätý Augustín začiatkom 5. storočia začal diskusiu na tému "spravodlivej vojny" a vďaka nemu vojaci dnes disponujú pomerne integrálnou teóriou a zoznamom kritérií, ktoré v prípade záujmu môžu použiť na rozhodnutie, či ísť do vojny, alebo nie. Druhé najstaršie povolanie na svete na svojho Augustína a na teóriu "spravodlivej špionáže" ešte len čaká. Diskusia sa sotva začala. Hrozí, že vákuum morálnej vízie "spravodlivej špionáže" bude vyplnené tým, čo je poruke. Spomienky generála ŠtB Alojza Lorenca, ktoré v oblasti tajných služieb dominujú na našom knižnom trhu, sú skôr hrozbou morálnej vízii ako prísľubom. Oveľa lepšie to však nie je ani v zahraničí. Nový Augustín bude musieť dať kľuč k riešeniu množstva morálnych dilem špecifických pre tajné služby a pre ich rozličné kategórie (rozviedka, kontrarozviedka, technická rozviedka a ďalšie). Nasledujúca úvaha môže zľahka naznačiť, o aký typ otázok môže ísť. Klasickým príkladom morálnej dilemy v spravodajskej oblasti môže slúžiť známy výrok "džentlmeni si navzájom nečítajú listy" amerického ministra zahraničných vecí Henryho Stimsona, ktorý týmito slovami v roku 1929 odôvodnil rozpustenie odboru MI8 pracujúceho na lúštení diplomatických šifier. Tento výrok sa často spomína v súvislosti so zlyhaním amerických spravodajských zložiek včas predpovedať japonský útok na Pearl Harbor uskutočnený 7. decembra 1941 so známymi dôsledkami. Výrok Henryho Stimsona sa v spravodajskej komunite (vrátane dvoch publikácií gen. Lorenca) často ironizuje. Podľa mňa tento výrok nie je zlý. Problém je v jeho výklade. Kľúč je v slove "džentlmen". Džentlmena nerobí len pohotové citovanie Shakespeara či Puškina. To dokážu aj niektorí vojnoví zločinci. Význam slova "džentlmen" podľa výkladového slovníka znamená niečo ako "dobre vychovaný a ohľaduplný muž s vysokými normami slušného správania". Napíšme si výrok Henryho Stimsona ešte raz po dosadení uvedenej definície za slovo "džentlmen": "Dobre vychovaní a ohľaduplní muži s vysokými normami slušného správania si navzájom nečítajú listy." Táto forma lepšie približuje význam, ku ktorému mierim. Ohľaduplní muži s vysokými normami správania nemajú dôvod odpočúvať sebe podobných, pretože takíto pre nich nepredstavujú žiadne nebezpečie. Nie každý je však džentlmen, aj keď' možno práve pracuje na mieste, ktoré predpokladá džentlmena. Stimsonov výrok zostáva pravdivý pre prípady, keď džentlmen odpočúva ne-džentlmena, ne-džentlmen odpočúva džentlmena alebo ne-džentlmen odpočúva ne-džentlmena. Američania koniec-koncov Japoncov pred útokom na Pearl Harbor predsa len odpočúvali (výsledky nedokázali využiť' kvôli nedôslednosti a zlej koordinácii). Henry Stimson dokázal zaujať silný postoj i na opačnom extréme morálnej dilemy. Počas 2. svetovej vojny bol ministrom obrany USA a silným advokátom rozhodnutia použiť jadrové zbrane proti Japonsku. Nie je známe, že by v tejto súvislosti povedal niečo ako: "Džentlmeni nezhadzujú bomby na džentlmenov". Japonci v jeho očiach neboli "ohľaduplní muži s vysokými normami správania". Ľudia si nie sú vo všetkom rovní. Niektorí sú iniciatívni, iní pasívni. Niektorí sú inteligentní, iní nie. Niektorí sú dobrí, iní zlí. To isté platí i o politických režimoch. Netreba vysvetľovať', prečo "nespravodlivé" režimy potrebujú tajné služby. "Spravodliví" ľudia a "spravodlivé" režimy ach však potrebujú tiež práve preto, lebo na svete nie sú sami. Dobrí ľudia by nemalí byt' naivní zoči-voči zlým a voči ich metódam. Situácia je však samozrejme zložitejšia. Niekedy sa môže stať, že ne-džentlmeni pracujú pre džentlmenský režim. Svätý Augustín by namietol, že "mesto ľudské nikdy nie je mesto Božie" a teda dokonale džentlmenský režim neexistuje. Naopak, dokonalý džentlmen by nikdy nemal pracovať' pre výrazne ne-džentlmenský systém. História však ukazuje, že viacerí ušľachtilí ľudia pracovali i pre ne-ušľachtilé systémy. Ľudia sa časom menia. Niektorí z nich defektovali na stranu džentlmenských systémov. Nejednoznačnosť morálnych kvalít ľudí pracujúcich v prospech jednotlivých systémov však neposúva všetky systémy na rovnakú úroveň. Niekedy je treba rozhodnúť sa medzi zlým a ešte horším. Cársky režim v predrevolučnom Rusku mal skutočne ďaleko od demokracie i od dokonalosti. Boris Pasternak v knihe Doktor Živago opisuje ukrutnosti červených a bielych po revolúcii ako v zásade rovnaké. Predsa však nemožno položiť' morálnu rovnicu medzi cárizmus a komunizmus. Bolševici podľa Čiernej knihy komunizmu zabili za prvé tri mesiace po revolúcii (v tom čase ten pravý revolučný teror ešte ani nezačal) viac odporcov ako cársky režim za sto rokov predtým. Počas 70-ročnej histórie komunizmu v Rusku/ZSSR čo do počtu obetí tento prekonal cárizmus približne 10-tisíc krát. Ak nemožno položiť morálnu rovnicu medzi cárizmus a komunizmus, tým menej to možno urobiť' medzi systémami na oboch stranách železnej opony. Morálna parita medzi komunistickým ZSSR a demokratickými USA, bývalým Československom a Rakúskom, NDR a SRN, Severnou a Južnou Kóreou a špeciálnymi službami všetkých týchto krajín je očividný nezmysel. Najšokujúcejším dojmom z čítania novej knihy generála Lorenca Dešifrovaný svet je práve implikácia takejto rovnice. Neexistujú "dobrí" a "zlí', všetko sa odohráva na úrovni "my" a "oni". Aktívna práce na víťazstve "nás" na "ich" porážke však bola prácou na rozšírení ne-džentlmenskej zóny v širokej miere porušujúcej ľudské práva vlastného obyvateľstva. Malo sa to udiať' na úkor džentlmenskej zóny v širokej alebo aspoň oveľa širšej miere rešpektujúcej ľudské práva. O tom bola studená vojna, v ktorej tajné služby zvádzali ťažké boje v prvých líniách. Nie každý bojoval na správnej strane frontu. Generál Lorenc píše z pozície porazeného v studenej vojne. Z jeho pohľadu je to pochopiteľné. Porážku komunizmu však možno vnímať' i ako víťazstvo Dobra nad Zlom v ich kozmickom zápase a "dobrí" sa z neho musia tešiť'. Dvadsiate storočie a komunizmus zvlášť niesli mnoho znakov, ktoré dozreli zo semena Francúzskej revolúcie: revolučný teror, rozvetvená špicľovská sieť doma i v zahraničí, represívny aparát, politická polícia (Joseph Fouché), národné sebectvo, všeobecná branná povinnosť'... Existuje dostatok dôvodov sa domnievať, že epocha, ktorú odštartovala Francúzska revolúcia, skončila pádom komunizmu. Možno sa teraz nachádzame v prechodnom období k novej epoche. Zdá sa, že étos studenej vojny a národného sebectva nahrádza étos spolupráce, minimálne v "džentlmenskej" časti sveta. Tajné služby by malí reflektovať' tento vývoj. Popri gangsterských štátoch a medzinárodnom terorizme sa objavuje nový nepriateľ' - miestny i medzinárodný organizovaný zločin. "Étos studenej vojny" v tajných službách začína vytláčať "étos vojny proti zločinu". Ťažko by sme pre morálne poslanie civilných tajných služieb v súčasnej dobe hľadali lepšie motto ako to, ktoré na adresu polície napísal pravý britský džentlmen G. K. Chesterton: "Dobrodružstvo policajnej práce nám pripomína, že civilizácia je senzačným vybočením a romantickou vzburou... žijeme v ozbrojenom tábore a bojujeme proti chaotickému svetu... zločinci - dietky chaosu - nie sú ničím iným ako zradcami v našich bránach... Dobrodružstvo policajnej práce je založené na skutočnosti, že sprisahanie morálky patrí medzi najodvážnejšie sprisahania ľudstva... Nehlučná a neviditeľná policajná ochrana nad nami nie je ničím iným ako úspešnou rytierskou výpravou..." Patrónom vojakov a policajtovi - ale aj niektorých tajných služieb - je kresťanský rytier svätý Juraj, ktorý podľa nábožnej legendy zabil "draka." Drak je v kresťanskej symbolike synonymom Diabla, čiže stelesneného "Zla." Boj proti "drakovi" môže v konkrétnych prípadoch znamenať boj proti agresorovi, praktikám nedemokratických režimov, medzinárodnému terorizmu, drogovému šialenstvu, ale aj proti vlastným zlým vlastnostiam, slabostiam a nerestiam. Úlohou tajných služieb je boj proti tým druhom zla, ktoré sú často skrytejšie a nebezpečnejšie ako tie, s ktorými sa borí polícia. Tajné služby by malí eliminovať' nebezpečie v čo najskoršom štádiu, ideálne v štádiu myšlienok, plánov a príprav, skôr než sa prejaví vo svoje] obludnosti. Boj proti "neviditeľnému drakovi" si vyžaduje "neviditeľných rytierov", používajúcich "neviditeľné zbrane". Čítanie listov tých, ktorí nerešpektujú džentlmenské pravidlá, patrí k takémuto spôsobu boja a nie je na ňom nič zvrhlé, pokiaľ jeho cieľom je "zabiť draka". Beda však, ak rytier bojuje na strane "draka". Katolícka cirkev na prelome prvého a druhého tisícročia hľadala spôsob, ako presmerovať' zvrhlé inštinkty lúpežných rytierov. Podarilo sa jej vytvoriť étos rytiera hľadajúceho svätý grál, ktorý dosiahne len ten, kto je morálne úplne čistý. Rytier na ceste za svätým grálom musel prekonávať' ťažkosti, pokušenia, skúšky, bojovať' s každým zlom, ktoré po ceste stretne, konať' dobro, ochraňovať' slabých a utláčaných. Nie je to na prelome druhého a tretieho tisícročia skvelá inšpirácia pre anonymných rytierov v tajných službách? Slávy a bohatej odmeny sa na tomto svete sotva dočkajú, pretože o ich rytierskych výpravách často okrem úzkeho okruhu nadriadených vie len Boh. |