|
|
|
|
Kuše a dlhé luky V histórii vojenstva dlho prevládal názor, že jediným čestným spôsobom boja je ten, keď sa vojaci zrážajú a zabíjajú v boji muža proti mužovi. Statoční sparťanskí hopliti či stredovekí rytieri nenávideli šípy, ktorými ich zo zálohy mohol vyradiť z boja zbabelejší a slabší nepriateľ, človek neurodzeného pôvodu či dokonca žena. Stredovekí pápeži sa márne pod hrozbou kliatby snažili zakázať – aspoň v bojoch medzi kresťanmi - "zbabelé a Bohom opovrhnuté zbrane," ako kuše, ktoré mali väčší dostrel a prerážali brnenie rytierov ľahšie ako šípy vystrelené z bežných lukov. Predstava o "jedinom čestnom spôsobe boja" počas histórie dostala viackrát kruté ponaučenie, ako napríklad v Bitke pri Kreščaku, kde bol pod šípmi anglických strelcov s dlhými lukmi – účinnejšími než vtedajšie kuše - zmasakrovaný výkvet francúzskeho rytierstva. Bitka pri Kreščaku, ďalšie podobné bitky, ani vývoj strelných zbraní neznamenali úplný koniec romantickej predstavy. Túto predstavu reflektuje aj známy filozof Immanuel Kant, žijúci síce na vrchole romantizmu, ale zďaleka nie romanticky založený. I.Kant považoval použitie ostreľovačov za nepovolené a to dokonca ani v obrannej, teda spravodlivej vojne. Tento veľký filozof ďalej nepovažoval za povolené ani použitie travičov, špiónov alebo šírenie dezinformácie. Historický vývoj Kantovi nedal vo všetkom zapravdu. Ťažko si predstaviť, aký priebeh a výsledok by mala 2.svetová vojna, ak by sovietsky rozviedčík Sorge nezachránil svojimi informáciami Moskvu, ak by Briti nelúštili šifry nacistického Nemecka pomocou Enigmy, alebo ako by dopadla invázia Spojencov v Normandii, keby sa im pomocou dezinformačných kampaní nepodarilo presvedčiť Nemcov o inom čase a mieste vylodenia. Demokratické režimy počas svojej existencie získali mnoho skúseností z vojen – horúcich i studených a počas nich menili i názory na to, čo a za akej situácie je v nich povolené a čo nie. Treba povedať, že ich menili v oboch smeroch – dnes by sa považovalo bombardovanie civilného obyvateľstva v Drážďanoch, Hirošime či Nagasaki za neprípustné. Na druhej strane, použitie oveľa "zbabelejších" zbraní, ako napríklad rakiet navádzaných pomocou satelitu na strategické miesta obrany nepriateľa dnes nevzbudzuje výčitky svedomia. Demokratické režimy viedli a vedú aj ďalšie vojny, nie vždy vo vojenskej oblasti. Sú to vojny proti chudobe, hladu, negramotnosti, korupcii, porušovaniu ľudských práv doma i v zahraničí, drogám, organizovanému zločinu, terorizmu, proliferácii zbraní a mnohé ďalšie. V niektorých z týchto vojen sú v "prvej línii dotyku s nepriateľom" politici, v niektorých polícia, v niektorých spravodajské služby. Avšak bez ohľadu na to, kto je "v prvej línii", je nesmierne dôležitá súhra všetkých spomínaných a ďalších zložiek vo všetkých "líniách", inak je ohrozený výsledok jednotlivých bitiek i celej vojny. Pozastavím sa pri spomínanej a možno najviac kontroverznej zložke v niektorých nevojenských vojnách demokratických režimov – pri spravodajských službách. Tak ako v prípade vojska, aj spravodajské služby potrebujú adekvátne "zbrane" v podobe tradičných i nových právomocí na prekonanie stále sofistikovanejšieho nepriateľa. Právomoc spravodajcov konať utajene v "nepriateľskom" prostredí je skôr ich (nedokonalým) "brnením" čiže ochranou, než samotnou "zbraňou" a v mnohých prípadoch nepostačuje. Podobne ako kedysi v prípade lukov a kuší, existuje širokozaložený odpor voči vybaveniu spravodajských služieb novými právomocami. Tento odpor zahŕňa aj zložky, pre ktoré sú informácie spravodajských služieb dôležité pre úspešné vedenie boja – politikov a políciu. Znižujú tým účinnosť boja, spravodajcov tak nútia do nevýhodného boja "muža proti mužovi" aj tam, kde to nie je potrebné a kde "nepriateľ" nerešpektuje žiadne obmedzenia ohľadom "čestnosti boja". Aby situácia bola ešte ťažšia, tí, ktorí by mali byť spojencami spravodajských služieb na tej istej fronte, často zhadzujú a bagatelizujú výsledky získané niekedy za ťažkých a nerovných podmienok. V prípade právomocí spravodajských služieb existuje obava založená najmä na strachu z použitia ich "zbraní" voči "civilnému obyvateľstvu". Toto je jedno z najväčších nedorozumení, ktoré sa málokde darí dostatočne odstrániť. Aj keď nemožno nikdy vylúčiť zneužitie či omyl, tajné služby demokratického štátu nerozpracúvajú "pokojných občanov" a už vôbec nie v masovom meradle. Navyše, existuje možnosť podrobiť používanie citlivých právomocí spravodajských služieb schvaľovaniu sudcom – čo do cieľa, času, miesta a spôsobu. Niektoré zahraničné služby majú uzákonenú povinnosť deklarovať použitie citlivých právomocí nezávislým kontrolným orgánom a v prípade použitia voči občanom, ktorí sa neskôr ukážu ako nevinní, aj im. Zahraničné tajné služby získali v posledných rokoch zoči-voči novým výzvam viaceré nové právomoci. Nič by nemalo brániť tomu, aby tomu za presne stanovených podmienok bolo tak aj u nás. I.Kant sa staval proti "perfídnym prostriedkom" vedenia boja z dôvodu, že tieto môžu zničiť dôveru a po skončení vojny môžu byť prekážkou ustanovenia trvalého mieru. Dôvera našej spoločnosti v tajnú službu bola do veľkej miery zničená skutočným aj údajným zneužívaním právomocí. To nič nemení na skutočnosti, že aj naša spoločnosť spravodajskú službu potrebuje, potrebuje ju účinnú a teda adekvátne vybavenú (nielen) modernými "zbraňami" a že nabúranú dôveru je potrebné budovať z oboch strán. (skrátenú verziu príspevku uverejnil denník Národná obroda (Zbraňami tajných služieb sú ich právomoci, 2. 8. 2004) |