|
|
|
|
Na obranu spravodajských služieb Výbory vyšetrujúce zlyhanie amerických a britských spravodajských služieb možno zanechali Západ menej bezpečný, tvrdí Efraim Halevy, bývalý šéf Mosadu. Ak výbory vyšetrujú vážne zlyhania spravodajských služieb, ich závery majú nevyhnutne veľký vplyv na správanie šéfov spravodajských služieb a ich politických predstaviteľov pre nasledujúce generácie. Nech sú praktické kroky kompetentných na realizáciu tých alebo oných odporúčaní senátneho výboru pre spravodajské služby, výboru vyšetrujúceho udalosti z 11. septembra a britského výboru pod vedením lorda Butlera akékoľvek, jazyk a rétorika týchto dokumentov sú nasmerované tak, aby mali obrovský dosah na spôsob, akým budú vedúci predstavitelia celého sveta, v oblasti spravodajstva i v politike, konať v časoch krízy a vojny. Niekoľko domnienok a chápaní, implicitných alebo explicitných, vo vyšetrovacích správach si zasluhuje väčšiu pozornosť. Zistenia sa vo svojej podstate zhodujú v tom, že nedostatok informácií týkajúcich sa hrozieb zo strany islamského terorizmu a irackých zbraní hromadného ničenia (ZHN) bol základom neúspechu spravodajských služieb na týchto dvoch frontoch. Zdá sa iba logické, že čím viac vieš, tým si bezpečnejší a máš väčšiu šancu, že dáš veci do poriadku. Dosiaľ najväčším a najosudovejším zlyhaním Izraela bol mylný odhad egyptských a sýrskych zámerov v predvečer jomkippurskej vojny v roku 1973, keď obe armády neočakávane napadli Izrael v snahe získať územia, ktoré stratili vo vojne roku 1967. V tom čase mal Izrael všetko potrebné: perfektné spravodajské pokrytie, vynikajúce ľudské zdroje s dobrými možnosťami, diskrétny dialóg na najvyššej úrovni s viac ako jedným arabským alebo moslimským vodcom a jednotku na vyhodnocovanie spravodajských informácií, ktorá poskytla včasné varovanie niekoľko mesiacov pred vojnou, brániac tak jej vypuknutiu. No napriek tomu všetkému to nedopadlo dobre. Hojnosť informácií nás viedla k priveľkému spravodajskému "sebavedomiu": verili sme našim kvalitným analytickým schopnostiam skôr než zlovestným signálom z terénu. Samozrejme, že z toho nemôžeme vyvodiť – čím menej vieš, tým lepší úsudok. No na druhej strane by sme mali pochopiť, že hoci vedomosti znamenajú moc, vedomosti samy osebe nie sú zárukou bezpečnosti. Druhá domnienka sa týka štruktúr a toku informácií. Existuje presvedčenie, že čím je systém racionalizovanejší, tým väčšia je možnosť, že finálny produkt bude správny a náležite využitý. Niet pochýb o tom, že dobrá organizácia je stále žiaduca; ani o tom, že dobrý tok informácií môže zachrániť životy. To však samo osebe nikdy nevytvorí všeliek a nemalo by byť hlavným cieľom činnosti. Tretí element v správach sa zameriava na nebezpečenstvo "kolektívneho myslenia" a tendencie zastrieť pochybnosti a námietky na ceste spravodajského produktu nahor k príjemcom. Spravodajstvo nie je veda, určite nie prírodná veda. Je to umenie alebo remeslo, a preto sa nemôže riadiť základnými zásadami logiky. Spravodajskí dôstojníci musia byť obdarení predstavivosťou a kreativitou, ktorá im umožní nazrieť za záves zdanlivej reality. Na toto správne upozornil výbor vyšetrujúci udalosti z 11. septembra, ktorý vyčítal nedostatok predstavivosti na strane tých, ktorí hodnotili situáciu. V prípade absencie spoľahlivých spravodajských informácií je na šéfoch spravodajstva, aby si predstavili nepredstaviteľné. No za neobyčajných okolností 11. septembra to nebolo jednoduché. K tomuto sa vrátim neskôr. Zodpovednosť má šéf Príjemcom spravodajskej produkcie musí byť jasné, že akékoľvek inštitucionálne hodnotenie vo finálnej analýze je výsledkom "kolektívneho myšlienkového" úsilia. Dôstojníci môžu sedieť za stolom a viesť horúce debaty o probléme, ale napokon niekto musí byť poverený koncipovaním toho, čo je odrazom väčšinovej zhody. Ak je tam konsenzus, je to "kolektívny názor"? Ak tam nie je dohoda akéhokoľvek druhu, čo by mal politický predstaviteľ z materiálu, ktorý obsahuje päť alebo šesť konfliktných názorov na jednu tému? Napokon, toto nie sú akademické cvičenia, ale skôr inštrukcie vedúce k akcii. Ak sa k dohode nedospeje, prichádza na rad spravodajský šéf, ktorý by mal určiť, aký bude oficiálny spravodajský odhad. Mohol a mal by sa vyjadriť, či sú nejaké vážne pochybnosti, no konečná zodpovednosť leží na jeho pleciach. Musí vyjadriť svoj názor a on sám nesie oficiálnu zodpovednosť za spravodajský odhad. Nikto iný nenesie skutočnú zodpovednosť, či už za odhad, alebo za nejakú chybu, ktorá sa vyskytla. V správach sa prejavuje aj ďalšia, štvrtá, vžitá domnienka: ak je nevyhnutné zbierať informácie, stále sa to nejako dá urobiť. Inými slovami, kde je vôľa, tam je cesta. Dlhší čas sa vie a je jasné, že pri získavaní informácií o islamskom terorizme a o proliferácii ZHN sú vážne nedostatky. Aby sme boli spravodliví k spravodajským službám, je poctivé spomenúť veľké ťažkosti, ktoré sa museli prekonať pri úsilí nájsť, získať a riadiť zdroje v Iraku, a to v období faktického obliehania krajiny svetom. Podobne aj prenikanie do medzinárodných islamských sietí bolo a je náročnou úlohou. Mimoriadne výhody Izraela V súvislosti s tým je vhodné pripomenúť, že Izrael zaznamenal významný úspech v boji proti "miestnemu" terorizmu. Predsa však by sme nemali zabudnúť, že sme boli prítomní v "oblastiach", hlavných hniezdiskách terorizmu, bezmála dvadsať rokov, že máme pod kontrolou veľké časti územia a časti palestínskej populácie, že máme prístup do oblastí kontrolovaných palestínskou správou, kedykoľvek to uznáme za potrebné z dôvodu bezpečnosti Izraela, a že naša blízkosť k teritóriám nám umožnila veľkolepé a neobyčajné využitie rôznorodých spravodajských kapacít. A predsa výsledky Izraela týkajúce sa terorizmu sa stali predmetom diskusie. Existujú takí, ktorí budú hovoriť, že rozhodnutie izraelského premiéra Ariela Šarona jednostranne sa stiahnuť z pásma Gazy a z niekoľkých osád na severe Západného brehu je samo osebe triumfom pre intifádu al-Aksá. Piatou domnienkou v správach je to, že neúspech pri získavaní informácií, za predpokladu, že k tomuto zlyhaniu došlo, bol sprevádzaný neúspechom na strane vyhodnocovania informácií. S tým by som rád nesúhlasil, čo sa týka terorizmu i ZHN. Trikrát za takmer štvrť storočia sa S. Husajn usiloval vyvinúť možnosti v oblasti ZHN s dôrazom na nukleárnu oblasť. Začiatkom osemdesiatych rokov mu Izrael zničil jadrový reaktor dodaný Francúzskom. Začiatkom deväťdesiatych rokov prvá vojna v Perzskom zálive, keď Irak vtrhol do Kuvajtu, odhalila rozsiahle aktivity Iraku vo všetkých troch oblastiach ZHN (nukleárnej, chemickej i biologickej); OSN po vojne zničila niektoré z týchto možností a usilovala sa monitorovať ostatné predtým, ako sa stiahla z Iraku v roku 1998 a nemala umožnený návrat. A v období do americko-britskej invázie Iraku roku 2003 existovali dôkazy, že S. Husajn sa usiluje obnoviť svoj nukleárny program a program balistických rakiet a obnoviť ich pôvodný objem. Nikto spoza hraníc Iraku nevedel, do akej miery sa mu to podarilo. Pri vyhodnocovaní situácie by šéf spravodajstva mal zvážiť nielen súčasné dostupné informácie, ale aj záznam činnosti z minulosti. Mal by vziať do úvahy údaje o zámeroch, a tiež poznať povahu a charakter protivníka. A mal by zhodnotiť význam Husajnovho neoblomného marenia úsilia OSN obnoviť monitorovacie aktivity v krajine. Samozrejme, žeby mal vziať do úvahy aj všetky námietky a výhrady všetkých zainteresovaných spravodajských dôstojníkov. No napokon by mal vytvoriť celkový obraz, svoj vlastný vierohodný názor, za ktorý bude musieť niesť plnú formálnu zodpovednosť. Čo sa týka teroristickej scény, po simultánnych útokoch na veľvyslanectvá USA v Nairobi a v Dar es Salaame v roku 1998 bolo jasné, že al-Qáida vstúpila do novej fázy vo svojej vojne proti USA. Túto hrozbu americká spravodajská komunita jasne rozpoznala a bolo iniciované seriózne úsilie na získavanie informácií. Predsa len sa domnievam, že ak by CIA prišla s návrhmi prijať opatrenia podobné tým, ktoré boli narýchlo realizované po 11. septembri 2001, americká verejnosť by nebola schopná ich akceptovať. Dokonca ak by kompetentní boli mali v tom čase takú predstavivosť, a ak by bol, napríklad, riaditeľ CIA verejne predostrel hroznú scénu simultánneho útoku na Biely dom, na Kongres, na Pentagón a na newyorské "dvojičky", vážne pochybujem, žeby prezident našiel podporu pre to, čo bolo schválené po onom osudnom dni. Tenet konal správne Mám dôvod sa domnievať, že G. Tenet, riaditeľ CIA, ktorý rezignoval v júni a z postu odišiel v júli, správne reagoval v obidvoch významných otázkach. Správne vyhodnotil teroristickú hrozbu a jeho základný prístup k irackej hádanke bol podobne správny. Skutočnosť, že ZHN ešte v Iraku neboli nájdené, nie je dôkazom toho, že tam nič nebolo; tí, ktorí vedia ukryť celú leteckú flotilu v piesku, by ľahko mohli urobiť to isté, čo sa týka ZHN. V správach sa objavuje aj šiesty prvok, ktorý si zasluhuje zmienku a rozvinutie. Medzi riaditeľmi spravodajských služieb a ich politickými predstaviteľmi stále existuje unikátny vzťah. Politický predstaviteľ sa musí spoliehať na svojho šéfa spravodajskej služby, čo sa týka vyhodnotenia hrozby a obozretného a profesionálneho riadenia služby. Medzi nimi musí existovať nezvyčajný stupeň dôvery a musí byť vzájomný. To sa nedá dosiahnuť a udržať iba na čisto formálnej a oficiálnej báze. Preto sa domnievam, že to bolo nielen dovolené, ale povinné v tej chvíli, že G. Bush sa mal obrátiť na Georgea Teneta a povedať mu niečo v tomto zmysle: "Počúvaj, George, sadnime si a porozprávajme sa sami, iba my dvaja, medzi štyrmi očami. Viem, že naše informácie sú nedostatočné a nekompletné, ale nemôžem si dovoliť donekonečna čakať, roky potom, čo OSN opustila scénu v Bagdade. Povedz mi, na základe toho čo vieš, čo cítiš, a aká je tvoja intuícia: Ide Saddám skutočne po zbraniach hromadného ničenia?" Neviem, či k takémuto rozhovoru došlo. Istotne som o tom nehovoril s Georgeom Tenetom. Ak však k nemu nedošlo, bola by to vážna chyba. Okrem toho, ak sa takýto rozhovor nikdy v budúcnosti nebude môcť uskutočniť, potom komisie, ktoré vyšetrovali spravodajské chyby, spôsobili bolestnú škodu. Bezpečnosť USA a sveta skrz-naskrz je potom na tom oveľa horšie. To ma privádza k ďalšiemu aspektu správ, ktorému prikladám rozhodujúci význam: zaobchádzanie s jednotlivcami. Na to, aby mohlo dôjsť k takým výmenám názorov, akou je tá uvedená, musí byť vhodná klíma, politická i kultúrna, ktorá preniká domácou a medzinárodnou scénou. G. Tenet pôsobil v úrade sedem rokov a jeho početné úspechy nemôžu byť zverejnené. Je tu však jeden úspech, o ktorom možno hovoriť: vzácny dar, vďaka ktorému sa mu podarilo zjednotiť skutočné medzinárodné úsilie v tretej svetovej vojne proti islamskému terorizmu a proti šíreniu ZHN. Vedúce postavenie USA v týchto citlivých oblastiach nemožno pokladať za samozrejmé. G. Tenet vzbudil dôveru u svojich podriadených a partnerov vo všetkých štyroch kútoch sveta a to bola rozhodujúca ingrediencia vo vojnovom úsilí. A stále je. Spôsob Tenetovho odchodu a ostrá kritika, ktorú na jeho stranu vyslovila vyšetrovacia komisia, mimoriadne sťažia úsilie akéhokoľvek nástupcu viesť svet v tajnej vojne, ktorá je rozhodujúcim dejiskom v súčasnom medzinárodnom konflikte. Butlerov spôsob bol lepší Na vzdialených miestach môže byť veľa ľudí, ktorí sa podieľali na niektorých z Tenetových úspechov, a ktorí v budúcnosti budú dvakrát merať a raz strihať predtým, než sa zaangažujú. Lord Butler a jeho kolegovia podľa mňa v tomto ohľade urobili výnimočnú službu tým, že zaobchádzali s britskou spravodajskou komunitou tak, ako s ňou zaobchádzali: ani Richard Dearlove, bývalý riaditeľ britskej Tajnej spravodajskej služby (MI6), ani John Scarlett, jej súčasný riaditeľ, neboli braní na zodpovednosť. Komisia si uvedomila svoju zodpovednosť a uprednostnila budúcnosť pred objasňovaním minulosti. Jedným z hlavných nebezpečenstiev vyšetrovaní, akými sú tie súčasné, je skutočnosť, že sa sústreďujú na zlyhania, ktoré sú poruke, a robia potrebné odporúčania s cieľom zabezpečiť, aby sa takéto zlyhania už nikdy neopakovali. Neberú do úvahy budúce výzvy, ktoré sú v súčasnosti neznáme. Sú to však bezpochyby tieto nové a neznáme hrozby, ktoré budú príčinou budúcich neúspechov spravodajských služieb. V týchto odborných oblastiach správy ohlušujúco mlčia. Okrem toho, pokiaľ viem, nikto neprišiel s novými predstavami o tom, ako získavať informácie z krajín ako Irak, alebo z terčov ako al-Qáida. Ak úsilie zamerané na zber informácií neprináša želané výsledky, ako by malo byť realizované v budúcnosti? Myšlienky, akou je táto, by správe Senátu boli dali auru skutočnej profesionality, ktorá jej v tejto chvíli veľmi chýba. Nedá mi neporovnať tieto správy so správou Agranatovej komisie v Izraeli, ktorá vyšetrovala neúspech izraelskej spravodajskej služby predpovedať arabský útok v roku 1973. Izraelská komisia odporučila vymenovania osobitného poradcu pre spravodajské služby, ktorého rukami by prechádzali všetky spravodajské odhady a informoval by o nich predsedu vlády. Nebolo jasné, či by poradca monitoroval správy a rozhodoval o tom, ktorá by sa mala dostať premiérovi na stôl, alebo či by pridával vlastné hodnotenia. Iba dvaja ľudia zastávali túto pozíciu relatívne krátky čas, a obidvaja opustili úrad s pocitom sklamania. V USA teraz existuje odporúčanie vymenovať "cára" [riaditeľa pre spravodajské služby] spravodajských služieb. Podľa môjho skromného názoru by nemohlo dôjsť k väčšiemu omylu, pokiaľ ide o spravodajskú komunitu. Ak má nový "cár" prevziať zodpovednosť za riadenie spravodajskej komunity, potom bude de facto riaditeľom CIA a ostatných spravodajských služieb v krajine. On, iba on, bude zodpovedný za obsah a za úroveň hodnotení. Samotný riaditeľ CIA sa bude zodpovedať "cárovi" a prezident USA bude fungovať v otázkach vojny a mieru cez "sprostredkovateľa". V spravodajstve nemôže existovať nijaká deľba zodpovednosti; zodpovednosť je, a vždy zostane, nedeliteľná. Na veľkom poli spravodajstva, špionáže a zhromažďovania informácií neexistujú nijaké "právne" normy a predpisy. Nie je náhoda, že v medzinárodnom zákonníku nie je ani zmienka o špionáži, hoci je odnepamäti životne dôležitým nástrojom vo vojnách. Sme uprostred svetovej vojny, ktorá je iná ako všetky vojny, ktoré svet dosiaľ zažil. Neexistujú bojové línie; nepriateľ je často prchavý a uniká identifikácii. Podporiť mužov v zákopoch Pravidlá vojny platia pre toho, kto sa bráni, nie však pre toho, kto útočí. V súčasnej konfrontácii medzinárodné právo, Ženevské konvencie a ďalšie známe ustanovenia humanitného charakteru sa nevzťahujú na agresora. Na základe podmienok, aké máme dnes, budúcnosť má pravdepodobne v zálohe krízové situácie, aké sme nikdy predtým nezažili. Namiesto usilovania o reorganizáciu a o reštrukturalizáciu systému a o vytvorenie nových vysokých pozícií je teraz bezpochyby tá správna historická chvíľa, keď by sa mal štát postaviť za tých, ktorí sú už v zákopoch, a dodať im odvahu a podporiť ich v tomto kritickom boji, ktorý nám bol vnútený. Tí čo zažili intenzívne krízy, vedia, že hranice sa často stierajú a formálne funkcie a pozície neodrážajú skutočný vplyv rôznych hráčov na scéne. Nájdete politické autority absorbujúce kvantity nespracovaných informácií a vytvárajúce si svoje vlastné odhady a hodnotenia situácie. Nájdete aj šéfov spravodajských služieb nielen postupujúcich informácie a hodnotenia, ale aj presadzujúcich konkrétne postupy. Je to jednoducho vec ľudskej povahy a nijaké pravidlo alebo nariadenie to nemôže zmeniť. Zvlášť to platí v prípade, keď šéf spravodajskej služby disponuje nielen vlastným šíkom dôstojníkov vypracúvajúcich hodnotenia, ale aj jednotkami, silami a zdrojmi priamo zaangažovanými v konflikte. V takej chvíli sa úsilie o rovnomerné rozdelenie viny a zodpovednosti medzi politickú a výkonnú úroveň vlády stáva umelé a prekonané. Sú v tom spolu v dobrom i v zlom. V ideálnom svete každý hráč hrá svoju rolu. V skutočnosti sa však všetci nehrajú iba na svojom vlastnom pieskovisku. Šéf spravodajskej služby nemôže nikdy "zvädnúť horúčavou". Dúfajme, kvôli nám všetkým, že vyšetrovacie komisie nevytvoria klímu, v ktorej Georgeovia Tenetovia a Richardovia Dearlovovia a Johnovia Scarlettovia tejto planéty nebudú môcť fungovať. Potom ako bolo všetko povedané, nikdy nezabudnime, že ich okolo nás nie je veľa. Efraim Halevy bol v rokoch 1998 až 2002 riaditeľom izraelskej spravodajskej služby Mosad. Od roku 2003 je riaditeľom Centra pre strategické a politické štúdie na jeruzalemskej Hebrejskej univerzite. |