|
|
|
|
Ruské spravodajské hry studenej vojny Vo východnej Európe znova vypukla studená vojna, dozvedel sa od vyšších predstaviteľov britských spravodajských služieb magazín Eye Spy. Služba zahraničnej rozviedky RF (SVR) sa pokúša destabilizovať bývalých partnerov Moskvy z Varšavskej zmluvy, ktorí prešli k NATO. Bývalý KGB sa za vlády prezidenta Vladimira Putina teší obnoveniu vplyvu. SVR, nástupkyňa riaditeľstva 12, niekdajšej rozviedky KGB, používa operácie čiernej propagandy, tzv. aktívne opatrenia, na diskreditovanie nových vlád svojich bývalých satelitných štátov. Je to kľúčová úloha pre ruskú spravodajskú službu, ktorá v roku 1991 povýšila svoju jednotku „Aktívne opatrenia“ na úroveň riadneho riaditeľstva. Estónsko, Lotyšsko, Litva a Slovensko, všetko noví členovia NATO a EÚ, v ostatných štyroch mesiacoch vyhostili celkovo osem ruských diplomatov pre špionážne aktivity. Jedným z rozhodujúcich faktorov za vyhostením boli pokusy SVR o podkopanie dôveryhodnosti postkomunistických politikov v procese vstupu do NATO a do EÚ, paradoxne cez úsilie spojiť ich so starými komunistickými režimami a s Moskvou samotnou. Keď Janis Kazocins, riaditeľ lotyšského Úradu na ochranu ústavy, čo je ekvivalent britskej MI5, začiatkom tohto roku navštívil Washington, šokovalo ho zistenie, že predstavitelia Ministerstva zahraničných vecí USA verili očividnej čiernej propagande naznačujúcej, že lotyšskí politici sú „všetci skorumpovaní a pracujú iba v prospech záujmov Moskvy“. „Dosť ma to prekvapuje,“ povedal J. Kazocins. „USA sú krajinou, ktorá sa najväčšmi pričinila o to, aby Lotyšsko a ďalšie pobaltské štáty mohli vstúpiť do NATO. Podporovali náš vstup do EÚ. Upozornil som Američanov, žeby sa mali zamyslieť nad tým, čím záujmom slúži šírenie takýchto informácií.“ Nikde SVR so svojou kampaňou „aktívnych opatrení“ nezaznamenala väčší úspech než na Slovensku, kde šikovne manipulovala s nedôverou verejnosti k spravodajským a k bezpečnostným službám s cieľom zdiskreditovať slovenský ekvivalent britskej MI6, tvrdia britskí predstavitelia. Slovenská informačná služba (SIS) vznikla v roku 1993, keď sa Česko-Slovensko rozdelilo na dve časti, s Vladimírom Mitrom, bývalým riaditeľom Úradu pre vyšetrovanie MV SR, v jej čele. Vladimír Mečiar, nový premiér, chcel v jej čele vidieť svojho človeka, Ivana Lexu, vymenovanie však nedokázal presadiť. O dva roky neskôr bol V. Mitro zosadený a vystriedal ho Ivan Lexa. Nový riaditeľ SIS začal spolupracovať s Rusmi na destabilizácii vstupu Českej republiky do NATO, a priviedol späť bývalých príslušníkov ŠtB, bývalej komunistickej spravodajskej služby. Pod jeho vedením SIS údajne bombardovala aj kancelárie opozičnej strany, pokúsila sa zdiskreditovať katolíckeho biskupa, uniesla syna jedného z politických oponentov V. Mečiara a zavraždila bývalého príslušníka SIS, ktorý tieto nezákonné aktivity odhalil. Keď v roku 1998 V. Mečiar nebol zvolený, Mikuláš Dzurinda, nový kresťanskodemokratický premiér, priviedol V. Mitra späť, aby SIS vyčistil. „Kompletne som pretvoril službu,“ povedal Mitro. „250 zainteresovaných ľudí opustilo službu. Polovica z nich požiadala o uvoľnenie, keďže vedeli, že im hrozí vyhodenie, a zvyšok som musel prepustiť.“ Slovenskému parlamentu V. Mitro predložil podrobnú správu o „kriminálnych aktivitách“, ktoré služba uskutočňovala pod vedením I. Lexu. „Moja správa bola priamym podnetom na celkovo 16 súdnych prípadov,“ hovorí Mitro. „Všetky tieto nezákonné praktiky sa stali predmetom trestného konania.“ SIS, ktorá pod vedením I. Lexu bola vylúčená z dohôd o výmene a o spolupráci so západnými spravodajskými službami, bola rehabilitovaná a za sériu spravodajských úspechov zožala chválu svojich nových spojencov. „Vrátiť službu späť bolo najťažšou vecou,“ hovorí Mitro. „No v roku 1999 sa naša služba vrátila do Stredoeurópskej konferencie, klubu spravodajských služieb, kde najdôležitejšou podmienkou je, že služba musí byť demokraticky kontrolovaná.“ Zdalo sa, že všetko je na dobre ceste. Znovuzvolenie Mikuláša Dzurindu v septembri 2002 a nové rozdelenie funkcií vo vláde však viedli k novým správam o korupcii v rámci SIS a k tvrdeniam, že je plná komunistických tajných agentov. Za prvé správy V. Mitro robí zodpovedných skorumpovaných predstaviteľov, ktorí dúfali, že uzavrú mimoriadne lukratívne kontrakty na technológiu potrebnú na zaistenie kontroly slovenských hraníc v súlade s požiadavkami NATO a EÚ. „Mysleli si, že budú mať vplyv, ale stratili ho, a začali používať službu ako bič na premiéra,“ povedal. „Vedeli, že verejnosť je citlivá na všetko, čo spája SIS so starými traumami.“ Mitro i britská MI6 sa domnievajú, že obvinení sa vtedy chopili Rusi, ktorí využili diskusiu na vlastné ciele: na pokus o diskreditáciu Slovákov v procese ich vstupu do NATO. „Za týmito správami vidím predovšetkým korupciu a v druhom rade ruku ruských orgánov,“ uviedol Mitro. „Jednou z mojich hlavných úloh bolo pripraviť SIS na členstvo v NATO, a to sa stretlo s nevraživosťou Rusov.“ Obvinenia zachytil aj Jane´s Intelligence Digest, ktorý v decembri 2002 napísal, že medzi Moskvou a istými slovenskými spravodajskými dôstojníkmi existujú „úzke vzťahy“. Táto a následné správy umožnili slovenským médiám citovať „renomovaný“ britský spravodajský magazín ako potvrdzujúci ich vlastné podozrenia. Obvinenia prišli paradoxne v čase, keď SIS pracovala na odhalení ruského špióna, ktorý riadil niekoľko agentov na Ministerstve obrany SR, a následne bol vypovedaný z Bratislavy, uviedol jeden britský predstaviteľ. „Je ťažké predstaviť si, žeby promoskovsky orientované vedenie schválilo takúto operáciu, alebo žeby hlboko infiltrovaná služba bola schopná bezpečne ju viesť bez toho, aby došlo k úniku informácií na ruskú stranu,“ dodal. Slováci tiež zohrali dôležitú úlohu v tajnej operácii MI5, keď sa traja členovia Pravej IRA snažili získať veľkú zásielku zbraní a výbušnín od skupiny údajných irackých predstaviteľov. Slovenská polícia počas operácie Samnite zatkla troch členov Pravej IRA, ktorí boli vydaní do Spojeného kráľovstva a uväznení na doživotie. „Táto odvážna operácia sa opierala o profesionálnu podporu Slovenska a počítala s ochotou niesť politické riziko,“ uviedol jeden britský spravodajský predstaviteľ. „Úsilie o spochybnenie celkovej integrity SIS je v rozpore s jej dobrým menom medzi spravodajskými a bezpečnostnými službami členských štátov NATO a s jej registrom úspešných operácií.“ Medzi ďalšie operácie SIS patria zadržanie ruského vrtuľníka typu Hind, ktorý mal byť dodaný povstaleckým silám v Sierre Leone a nasadený proti britským vojakom, a vyhostenie, pred rokom, severokórejského „obchodníka“, ktorý sa pokúšal získať materiály pre severokórejský program ZHN, uviedli britskí predstavitelia. Alex Standish, šéfredaktor magazínu Jane´s Intelligence Digest, si stojí za správami informačného bulletinu. „Pán Mitro bol niekým, koho sme pre jeho spojenie s predchádzajúcim režimom nepoklali za vhodného človeka na vedenie SIS,“ nechal sa počuť A. Standish. „Netvrdili sme, že je zradca. Netvrdili sme, že pracuje pre Moskvu. No ktokoľvek, kto pracoval pre predchádzajúci režim, mohol podliehať tlaku.“ Poukázať na tento fakt nie je nezmyselné. V. Mitro bol ako šéf slovenských vyšetrovateľov koniec koncov zamestnancom ministerstva vnútra bývalého komunistického režimu. V marci minulého roku však, v priamom dôsledku neustálych správ v slovenských médiách, V. Mitro rezignoval a nahradil ho Ladislav Pittner, bývalý disident s bezúhonným posudkom o jeho opozícii voči komunizmu. Správy však ani napriek tomu neutíchli. Nakoniec, v decembri minulého roku, boli zo SIS nútení odísť všetci bývalí príslušníci ŠtB vrátane tých dvoch, ktorí zohrali kľúčovú úlohu v operácii Samnite. Pred niekoľkými mesiacmi Slovensko vypovedalo ďalšieho ruského špióna. Napriek týmto úspechom však nič nezastavilo pretrvávajúce podozrenia z toho, že SIS je infiltrovaná ruskými agentmi. Podľa A. Standisha „ešte stále neprebehol dôkladný lustračný proces“, no keďže všetci bývalí príslušníci ŠtB boli v zmysle zákona nútení odísť, je ťažké povedať, o čo mu ide. V. Mitro si myslí, že bez ohľadu na to, koľko zmien bude v SIS urobených, kritici nebudú nikdy spokojní, a zaujíma odmietavý postoj k tvrdeniam, že organizácia vedená niekým, ako je jeho nástupca, by mohla byť prešpikovaná ruskými agentmi. L. Pittner bol v 50. rokoch ako 16-ročný väznený za „protištátnu činnosť“ a bol zakladajúcim členom skupiny Verejnosť proti násiliu, ktorá v roku 1989 viedla protikomunistickú revolúciu. „S bývalými členmi ŠtB som na profesionálnej úrovni dokázal pracovať,“ konštatuje V. Mitro. „Pittner však proti týmto ľudom vedie džihád. Celý život v ňom vrie nenávisť voči predchádzajúcemu režimu. Predstava, žeby dovolil, aby bola služba infiltrovaná Rusmi, je absurdná.“ |