|
|
|
|
Štátna moc a tajné služby Otec západnej histórie Herodotos v prvej knihe svojho diela Dejiny uvádza zriedkavý prípad spolupráce vládcu s vnútroštátnou tajnou službou v prospech „spoločného dobra“. Deiocesa, prvého kráľa Médov žijúcich na území Perzie v 8. storočí pred Kristom, do jeho funkcie zvolili z pozície ľudom obľúbeného spravodlivého sudcu. Po upevnení trónu Deioces pokračoval vo výkone spravodlivosti. Podľa Herodota „využíval špehov vo všetkých častiach svojich domínií a ak sa dopočul o akomkoľvek prípade útlaku, potrestal vinníka za jeho zločin“. Prípady, keď vladár zneužíval tajné služby sú oveľa známejšie. Aristoteles píše o „perzských a barbarských“ praktikách tyranov, medzi ktoré patrí likvidácia samostatne mysliacich ľudí, kontrola správania sa potenciálnej opozície prostredníctvom špehov, zasievanie rozporov medzi odporcov a mnohé ďalšie. Aristoteles uvádza príklad vládcu Syrakúz Hiera (5. stor. pred Kristom) ako tento typ tyrana. Hiero sa vďaka svojej politike špehovania a potláčania akejkoľvek opozície ocitol v obklopení zlými ľuďmi a pochlebovačmi, pretože vo svojom okolí nezniesol nikoho, kto si zachoval integritu a nezávislosť. Využívanie či zneužívanie tajných služieb vyplýva zo základnej filozofie politika či politikov. Cieľom politiky je podľa Aristotela služba „spoločnému dobru“ a vernosť tomuto princípu je dôležitejšia ako forma vlády. Podľa toho, či zvrchovanú politickú moc vykonáva jednotlivec, malá skupina alebo mnohí, ktorí disponujú potrebnými cnosťami, Aristoteles rozoznáva monarchiu na čele s dobrým kráľom, vládu aristokracie alebo tzv. ústavné zriadenie. Zrkadlovým obrazom týchto modelov sú „zvrhlé“ režimy, v ktorých nie „spoločné“, ale „súkromné“ dobro je určujúcim princípom a v ktorých vládca alebo vládnuca skupina nedisponuje potrebnými cnosťami: tyrania, oligarchia a čuduj sa svete – demokracia. Aristoteles v prípade demokracie aj iných modelov rozoznával viac typov. V prípade demokracie je najhorší a najnestabilnejší ten typ, v ktorom majú veľký priestor demagógovia. Tento typ má od optimálneho typu demokracie tak ďaleko ako tyrania od monarchie s dobrým kráľom a tajná služba je v ňom len nástrojom demagóga na dosahovanie svojich cieľov. Z hľadiska nazerania cez prizmu „spoločného“ verzus „súkromného“ dobra možno kladne alebo záporne hodnotiť viaceré javy vyskytujúce sa vo vzťahu štátnej autority a tajnej služby. V tejto oblasti sa u nás veľa zmenilo k lepšiemu. V našich podmienkach je veľmi zdravým znakom, ak vládna moc reaguje na podozrenie zo zneužívania tajnej služby vládou alebo členom vlády tým, že umožní dôsledné a objektívne vyšetrenie prípadu. Je zdravým znakom, keď služba ochotne spolupracuje pri vyšetrovaní svojich skutočných i údajných prechmatov. Vyšetrovanie a súd sú už na svedomí niekoho iného. Je zdravým znakom, ak sa na kontrole tajnej služby významnou mierou podieľa opozícia. Je zdravým znakom, ak členovia vládnej moci iniciujú zákony na sprísnenie kontroly tajnej služby, aj keď ich návrhy nie sú vždy kvalifikované. Je veľmi zdravým znakom, ak sa tajná služba nebojí poukázať na korupciu v štátnej správe. Bolo by nezdravé, ak by to tajná služba neprežila bez ujmy na zdraví. Bolo by nezdravé a kontraproduktívne, ak by sa politická moc snažila ovládnuť tajnú službu dosadením stranícky motivovaných osôb či podriadením tajnej služby politicky zafarbenému orgánu. Ak sa pozrieme do minulosti, v polarizácii „dobrý/zlý“ nenájdeme veľa prípadov značnej diskrepancie medzi zameraním štátnej autority a jej tajnej služby. Tajná služba ako celok viac-menej kopíruje morálku vládcov a v širšom meradle morálku spoločnosti. Tajnú službu, podobne ako políciu alebo armádu, treba kontrolovať a strážiť. O to viac, že na „súkromné dobro“ zameraný jednotlivec v nej môže napáchať ohromné spoločenské škody. Masívne zneužívanie služby si však môže dovoliť len skutočne „zvrhlá“ vláda. Ideálna vláda s ideálnou tajnou službou nikdy neexistovali, nebolo to tak ani keď vládol Deioces v kráľovstve Médov. Vykresľovanie súčasnej slovenskej reality ako tej, ktorá je podobná vláde tyrana Hiera v Syrakúzach, však zaváňa hrubou tendenčnosťou a stiera rozdiely medzi tým, čo bolo a čo je. |