|
|
|
|
Pravá poslušnosť Dobrovoľné podriadenie sa dohodnutým zákonom a pravidlám organizovanej spoločnosti bolo podľa Aristotela tým, čo odlišovalo civilizované národy od barbarov. Podriadenie sa síce znamená určité obmedzenie slobodnej vôle jednotlivcov, podstatne vyššia kvalita života v dobre organizovanej spoločnosti je im však dostatočnou náhradou. V civilizovaných krajinách existuje tichý konsenzus, že podriadenie sa zákonom a príkazom tých, ktorí sú splnomocnení ich reprezentovať, je nevyhnutnou podmienkou poriadku a úspešného rozvoja. Toto všetko platí v spoločnosti, ktorej usporiadanie je nasmerované v prospech toho, čo Aristoteles nazýval „spoločné dobro“. Pravdepodobne nikde nie je imperatív poslušnosti a podriadenia sa taký vypuklý ako vo vojenských a bezpečnostných zložkách štátu. Požiadavka disciplíny a poslušnosti v nich je taká silná, že jej porušenie môže v krízových situáciách znamenať guľku do hlavy. Tu niekde sa však začína aj morálny problém. V najstaršej knihe o vojenskej stratégii (a špionáži) O vojenskom umení ho naznačuje veľký čínsky vojvodca Sun Tsu. Majster Sun uvádza príklady, ako vládca nekompetentnými príkazmi môže rozložiť armádu, a dodáva: „Sú príkazy vládcu, ktoré neuposlúchneš.“ Moderné dejiny poznajú množstvo príkladov, keď vládcovia ako Hitler, Stalin či Saddám Hussajn prehrali bitky alebo aspoň spôsobili hekatomby zbytočných obetí vo vlastných radoch neodbornými zásahmi od zeleného stola a bez konkrétnej znalosti situácie na bojisku. Dilema hlúpeho či nemorálneho rozkazu alebo zákona je ťažká, jeho uposlúchnutie i neuposlúchnutie rozkladá tímový duch kolektívu či spoločnosti. Určitý kľúč na riešenie nám dáva veľký obdivovateľ Aristotela sv. Tomáš Akvinský: „Zákon je zameraný na spoločné dobro ľudí a do tej miery má aj silu a charakter zákona. Ale pokiaľ sa od toho odchyľuje, nemá žiadnu záväznú moc.“ Tomáš však upozorňuje, že nie každý a za každej situácie má oprávnenie vykladať, čo je užitočné a čo nie, v neposlednom rade treba prihliadať na bezprostrednosť a závažnosť nebezpečenstva. Správne rozhodnutie neuposlúchnuť rozkaz si väčšinou vyžaduje odvahu, integritu a ochotu znášať dôsledky. Nedávno vysielali v televízii film o bitke o Guadalcanal. V jednej chvíli veliaci dôstojník americkej námornej pechoty dostal cez poľný telefón od svojho ambiciózneho veliteľa rozkaz okamžite a čelne zaútočiť na japonské bunkre na vrchole holého kopca. Veliaci dôstojník tento rozkaz po určitom váhaní odmietol splniť približne týmito slovami: „Sir, tento rozkaz nemôžem splniť. Podmienky tu na kopci nezodpovedajú vášmu rozkazu. Sir, mám pri sebe troch alebo štyroch svedkov, ktorí si vypočuli tento rozhovor. Sir, navrhujem iný spôsob, ako dobyť kótu...“ Rozhodnutie neuposlúchnuť rozkaz si môže po čase získať spoločenské uznanie. Bývalý riaditeľ SIS Vladimír Mitro uvádza takýto príklad vo výročnej správe o činnosti SIS v roku 1999. Správa konštatuje, že piati príslušníci SIS boli v roku 1997 vyslaní do zahraničia, aby zistili adresu bydliska Oskara Fegyveresa. Príslušníci úlohu splnili, ale keď dospeli k presvedčeniu, že O. Fegyveres má byť zlikvidovaný, neuposlúchli rozkaz na vyčkanie ďalšej skupiny a pod zámienkou nedostatku financií sa vrátili do Bratislavy. Iným príkladom je samotný bývalý riaditeľ SIS Vladimír Mitro, ktorý v roku 1995 rezignoval zo svojej funkcie po odmietnutí požiadavky spravodajsky rozpracovať novinárov. Spomedzi rehoľných rádov pravdepodobne kladie najväčší dôraz na poslušnosť polovojensky organizovaný rád jezuitov. Traduje sa, že keď zakladateľ a prvý generál tejto spoločnosti sv. Ignác Loyolský vyslal sv. Františka Xavérskeho na misiu do Indie, dal mu presné inštrukcie, ako si má počínať. Sv. František mu po nejakom čase napísal, že keď prišiel do Indie, videl, že podmienky tam sú úplne iné, a preto urobil presný opak Ignácových inštrukcií. Sv. Ignác Loyolský vtedy údajne nesarkasticky poznamenal: „Hľa, tomuto hovorím pravá poslušnosť!“ Šťastní sú podriadení, ktorí majú takého šéfa. Blahoslavený šéf, ktorý má takýto prístup k svojim podriadeným. |